Balbutická komunita

[Lado]

Ahojte,
raz som tu v tomto príspevku http://balbuticka.komunita.cz/forum/viewtopic.php?t=636&sid=69d5713d4fbc302081809d2d1425b980 popisoval môj príbeh, ako som v detstve koktal a v menšej miere mi to zostalo až doteraz. Niekde som čítal, že vo vyššom veku sa koktavému človeku vyvinie tzv. fixovaná koktavosť, teda že už nekoktá stále, ale iba v určitých situáciách a niektorých slovách, čo má asi väčšina ľudí. Viem, že môjmu koktaniu prispela citovo chladná a autoritatívna výchova rodičov a v nemalej miere aj rodičmi zle pochopená kresťanská výchova. Navonok to vyzeralo, ako boli nesmierne starostliví a láskaví, ale v skutočnosti do mňa vkladali svoje nesplnené a neuskutočnené sny a túžby a tým ma nevedome citovo vydierali, lebo v skutočnosti čakali, že im to budem láskou oplácať a všetko to bolo samozrejme zaobalené do kresťanskej narkózy, že aké je všetko krásne a aký je každý dobrý. Psychológia takúto rodičovskú lásku označuje ako tzv. ,,opičia,, . Pred dvoma rokmi mi zomrel otec, aj napriek všetkému som ho mal a mám rád, no možno to bude znieť kruto, ale odvtedy sa mi žije lepšie a cítim sa voľnejší. Už dlho dopredu nám oznamoval, že on tu dlho nebude a že zomrie. Tiež sa u nás dosť často spomínala smrť, ako keby to bolo nejaké vykúpenie. Ako mi ujo hovoril, že už rodinu mojej matky navštevovali a chodili k nim tí najväčší úbožiaci a utrápení ľudia. A tak isto aj k nám, hoci nám aj pomohli, niekedy sa prišli len tak vyrozprávať a spomenuli, že sa chcú zabiť, obesiť a že ich život nebaví. A aj môj ujo občas akože vtipkoval, že si hodí mašľu , ale to nebolo vtipkovanie, ale skryté volanie o pomoc. Veľmi som sa čudoval, že keď už sme teda takí ,, veriaci,, , tak by sme mali byť šťastní a spokojní, no opak bol pravdou. Stále som mal pocit, že sme si nesmierne vzdialení, tak ako rodičia, tak aj súrodenci. Zdalo sa mi, ako keby sa ma rodičia hanbia, že aj mi chcú niečo povedať, len nevedia ako. Proste náboženstvo je jedno veľké odosobnenie sa, namiesto venovania sa sebe navzájom to bolo obyčajné sebectvo, bezbrehé pomáhanie druhým a naháňanie schodkov do neba, že kto bude lepší pred Bohom, ja som to doma nazval schodkovou chorobou a všetci ma vtedy vysmiali . Po smrti otca matka bola chvíľu smutná, ale potom sa začala správať ešte viac autoritatívnejšie, že aká je ona silná a samostatná, no čo bolo najhoršie, začala na mňa žiarliť. Proste chcela si vynútiť moju pozornosť, aby som ju mal rád v zmysle veď čo všetko mi ona dala, tak sa mám o ňu starať. Keď som sa s ujom začal baviť o dievčatách, že už konečne by som si mal nejaké nájsť, matka hneď začala, že veď mám ešte čas, že ona nechce, aby som si našiel nejakú strigu . Alebo raz som sľúbil pomoc jednej maminej známej, s ktorou sa hrali na kamarátky a hneď bola urazená, že jej bežím rýchlo pomôcť. Proste bol som ohromený, ako môže žena na dôchodku, ktorá by mala byť už dospelá a vyzretá, žiarliť na svojho 23-ročného koktavého syna . A aby toho nebolo málo, aj moje staršie sestry boli na mňa oduté, že ako sa môžem takto správať, že sa nechcem bezhlavo a bez rozumu oženiť (v ich prípade vydať) a hneď mať nekonečne veľa detí, že používam vlastnú hlavu, že si chcem trochu užiť život a že sa nechcem tváriť, že je všetko OK. Najviac ma ale dorazilo to, že celé detstvo mi sestry nahovárali a snažili sa ma vychovať v tom zmysle, akého ideálneho chlapa by ony chceli, vravievali mi, že ich spolužiačky by chceli mať takého chalana, ako som ja, no za manželov si zobrali pravý opak - fajčiari, nekresťania, absolútne rozdielne záujmy a životné ciele, až mi jedna zo sestier na druhú povedala, že hádam si ona nemyslí, že ho zmení.

Od uja a od známych som si zistil niečo o mojich rodičoch a o tom, aké mali oni detstvo a akí boli moji starí rodičia, ktorých som nepoznal. S otcom som sa nikdy nejako osobnejšie neporozprával, a tak som si povedal, že to skúsim aspoň s matkou a ja vyviniem snahu. Spýtal som sa jej na je vzťah s otcom a ako sa spoznali a len s veľkou námahou povedala pár slov. A tak som pritvrdil ešte viac a spýtal som sa na to, ako som prišiel na svet a ako vznikajú deti (nie že by som to nevedel) , a ona mi iba odvrkla, že veď mi to povedali v kostole a v škole, prečo by mi to mala hovoriť ona. A vtedy mi došlo, že moji rodičia mi nemohli dať to, čo oni nikdy sami nedostali a ani to od nich nikdy nemôžem čakať. Jung hovoril, že dieťa je už od narodenia naprogramované a geneticky predurčené tak, že vie, čo by malo dostať od rodičov a to v kontexte k danej dobe a ku spoločenskej situácii, a keď to nedostáva, vznikajú komplexy v určitých oblastiach života. Preto by som označil koktanie za komplex, pretože koktáme v určitých situáciách, teda tam, kde sme nedostatoční, tam, kde sme nedostali to, čo sme dostať mali a vtedy, keď nerobíme to, čo by sme robiť chceli. Je to hlboká sprenevera vnútornému rádu človeka. Už som tu viackrát čítal názory, že ako môže niekto označiť koktanie za dar, ale ja by som ho za dar označil tiež, lebo človeka to donúti zamyslieť sa nad životom a donúti ho hľadať a umožní mu žiť lepšie, len sa toho treba chopiť. Veď je to až neskutočné, že moja matka za celý svoj život, za celé manželstvo a za to, že mala 4 deti, pravdepodobne nezažila pocit naplnenia a šťastia, keď to teraz žiada odo mňa. A pravdepodobne ju nikdy nenapadlo a ani nič nedonútilo sa samú seba opýtať, či žije správne a či to, čo robí, je naozaj dobré. Jung to popisuje tým, že u niektorých ľudí ostáva ich nevedomie hluché alebo sa neprejavuje tak, aby mu venovali pozornosť. Takýto ľudia podľa neho nemajú úplne rozvinuté psychické funkcie a akoby z nejakého dôvodu nedostali možnosť plne rozvinúť svoju osobnosť a tak spôsobujú komplikácie sebe a svojmu okoliu, pretože múdrosť je pre nemnohých a vždy tomu tak bolo, inak by sa ľudstvo vyliečilo zo svojej vlastnej existencie už za čias Pythagora. U niektorých ľudí sa ich nevedomie zasa manifestuje v rôznych podobách a my musíme zistiť, čo nám chce povedať, postupne vysvetlím svoj rozbor.
Začal som si všímať a zapisovať, ktoré slová mi robia najväčší problém a narazil som hlavne na 2 slová: narodeniny, tri a všetko, čo obsahuje slovo tri. Ťažko sa mi niekomu gratulovalo a vždy som mal z toho obavy. Pociťoval som ľútosť z toho, že mne otec nikdy negratuloval, nikdy mi nepodal ruku, až som v albume narazil na fotku, kde som mal asi 2 roky a kde mi otec gratuloval, a to ma veľmi potešilo, ukľudnilo a v tomto smere sa mi vyjadrovanie zlepšilo. U slova tri som si zo začiatku myslel, že je to proste tým, že je ťažké na vyslovenie, skoro vždy pri jeho vyslovení som pociťoval a ešte aj pociťujem obrovskú úzkosť, strach, nemožnosť sa poriadne nadýchnuť a skoro absolútnu nemožnosť ho vysloviť. Je u mňa nemožné okamžite si objednať napríklad tri deci kofoly , ale v češtine tři v pohode poviem. Tiež som zvykol pred to slovo tri dávať iné slovo, aby sa mi to hovorilo ľahšie, ale viem že to nie je správna cesta, len dočasné riešenie, oddialenie. Uvažoval som aj nad hypnózou, že údajne sa to koktanie dá v tomto stave zmazať. O hypnóze neviem veľa, ale od jedného hypnotizéra som počul, že sa tam jedná o nejaké kotvenie napríklad na hánky, čo mi príde iba presmerovanie problému niekam inam, takže ani to sa mi nezdá ako dobré riešenie.

Podľa Jungovej psychológie má človek k dispozícii 4 základné psychické funkcie: vnímanie, myslenie, cítenie a intuíciu. Vnímanie nám hovorí, že niečo je, myslenie nám hovorí, čo to je, cítenie nám hovorí, akú to má pre nás hodnotu a intuícia nám hovorí, kam nás to môže zaviesť. Myslenie a cítenie považoval za vedomé funkcie, vnímanie a intuíciu za nevedomé. Ľudí rozdeľoval podľa toho, ktorá, funkcia je dominantná. Intuíciu označoval ako šiesty zmysel, videnie za roh a paradoxné je, že ľudí s touto dominantnou funkciou je v populácii najmenej. Hovorieval, že intuitívni ľudia mávajú často sny a väčšinou pracujú ako vedci. Sám seba označil za rozumovo intuitívneho (INTP) a možno aj preto sa rád zaoberal snami a často písal o prípadoch ľudí, ktorí za ním chodili s ich snami. V jednom prípade spomenul staršieho vedca, ktorému sa v snoch veľmi často zjavovali štvorhranné objekty, veci so štyrmi vrcholmi alebo ramenami. Jung to vysvetľoval tým, že už po stáročia bola vo všetkých kultúrach symbolom celosti štvorka-kvaternita (aj keď si pozriete ostatné typológie, sú vždy 4 typy). Ten vedec bol samozrejme slobodný a život so ženou si nepripúšťal, bol vychovaný ako kresťan, no kresťanstvo už nepraktikoval, bol to typický intelektuál, u ktorého rozum prevážil nad citmi. Jediné čo mu poradil bolo, aby sa snažil obnoviť vzťah so ženami. No a kresťania si svoju celosť vyjadrovali číslom 3 (božská trojica) , vytesnením ženského princípu, čo sa snažili zakryť tým, že kresťanská holubica( symbol ducha svätého) je predsa ženského rodu. Nakoniec kresťania uznali dogmu o nanebovzatí Panny Márie, čo Junga neprekvapilo, no trojka ostala trojkou. A práve toto je asi môj problém. Ja som podľa Jungovej typológie prevažne vnímavý a mysliaci typ (ISTJ) , čo by aj vysvetľovalo to, že sny sa mi skoro vôbec nesnívajú a moje nevedomie mi to dáva najavo práve takýmto spôsobom, proste nemôžem povedať slovo tri – hlboké vytesnenie ženského princípu zo života, na iné vysvetlenie som zatiaľ vážne neprišiel.
Tiež už viem, že zo mňa nebude farár, ako si to rodičia občas namýšľali, totiž už dávno mi došlo, že ho nemám iba na cikanie, proste príroda sa nedá oklamať výchovou. Už dávno som si uvedomil, že by som si mal hľadať dievča, lenže tu začína začarovaný kruh, pretože zároveň chcem, zároveň neviem, ako na to, pretože doteraz som žil v inom svete, tiež viem, že ťažko ohúrim nejaké dievča, keď neviem poriadne rozprávať. Keď si človek uvedomí, že koktá, nie vždy to musí byť príliš neskoro, ale aj tak sa môže cítiť ako sociálny analfabet, pretože neprežil to, čo by prežiť normálne mal. Už som tu niekde čítal, že ako veľmi je koktavý človek plný lásky, lenže to je taká dychtivá žobrácka láska v zmysle, veď si ma už konečne niekto všimnite. Ťažko je pre takého človeka, no najmä pre chalana, tváriť sa ako chlap a byť sebavedomý pred dievčaťom, keď mu z očí srší ľútosť a nesmelosť. Ale aj tak to treba skúšať a nebáť sa zlyhania, a tých bolo a bude teda dosť . Na toto som našiel dobrú myšlienku: ,,Nedarí sa vám? Nevadí. Máte depresie? Paráda. Neviete, čo chcete? Výborne. Niekto vás podviedol? Krása. Sklamali ste sa v niekom? Super. Nerozumie vám okolie? Úžasné. Pohodlnosť vás k ničomu nedonúti. Ale keď vás niečo poriadne naserie, dokážete aj nemožné“.
Tiež som vypozoroval, že niektoré kresťanské ženy sa správajú ako duševné zlatokopky, takže pozor na ne . Tá ich prehnaná milosť, pokora, starostlivosť a rozdávajúca sa láska sa postupne zmení v autoritatívnosť a citový chlad, pretože vedomie sa k nevedomiu správa koplementárne, teda pokorný až nihilistický reálny život je kompenzovaný velikášstvom v ich vnútornom živote. V kostole je často žena ospevovaná farármi ako nejaká zakázaná múza, darkyňa života, pomaly niečo nadpozemské, pretože oni sami ju mať nemôžu a takéto ženy to zasa rady počúvajú a farári ich majú aspoň v obecenstve. Muž je pre takúto ženu v skutočnosti až na druhom mieste, veď predsa Boh, ich ženstvo = deti hneď a veľa detí. Väčšinou boli vychovávané v tom duchu, že veď chlap by sa mal snažiť. Vytesnenie mužského princípu sa u žien všeobecne až tak neprejavuje, pretože majú lepšie vyvinuté mechanizmy na zakrytie a v tomto smere vydržia viac ako my chlapi, proste ženy sú lepšie herečky v zmysle ,, veď ony chlapa nepotrebujú, my sme dali svetu deti a staráme sa o ne, kto je viac,,!! Lenže aj na ne neskôr dôjde, keď zistia, že v skutočnosti o ne nemá nikto záujem, tak si zoberú hocikoho, len aby boli deti a divadlo pokračuje a tiež vtedy, ak začne chlap zahýbať, ak sa mužovi niečo stane alebo deti začnú dospievať a chcú opustiť domov, pretože všetku lásku smerovala iba deťom, veď aká je ona dobrá matka. A duševné zlatokopky preto, lebo žiadny chlap nemá srdce z kameňa a nemôže celý život iba dávať bez toho, aby za to nič nedostal, keďže ony boli vychovávané v tom zmysle, že veď chlap by mal, my sme kráľovné, ktoré rodia deti. A bohužiaľ si to odnesú deti, ktoré do života od nej nemôžu dostať nič reálne, pretože ona sa o vzťah pričinila len málo a svoj vzťah neprežila s mužom, ale s Bohom, tzv. Ježišova nevesta ( prípadne si mohla v hlave vytvoriť aj inú náhradu za muža, veď aká je ona emancipovaná a ,, samostatná,,) .
Jung tvrdil, že človeka tiahne životom akýsi prúd lásky, sexuality, proste prúd života, ktorý nazýval Éros a ktorý, ak neprúdi do reálneho života, tak upadá v regresiu do mýtického sveta vlastného nevedomia jedinca.

Proste celé moje koktanie je asi zapríčinené hlbokým sklamaním sa v žene (matke) a následným vytesnením ženy zo života. Jung síce tvrdil, že v každom mužovi je aj kúsok ženy a naopak, ale že tento obraz sa nachádza v najväčších hlbinách ľudskej duše, a preto každé sklamanie v tejto oblasti človeka tak bolí a poriadne to s ním zamáva.
Občas ma aj napadne, že či som si to koktanie nevytvoril sám, aby som sa mohol vyhýbať určitým veciam, ale som si skutočne na vine iba ja?

Jeden z klasikov psychosomatiky označil chronicky chorého bez závažnejšieho objektívneho nálezu za človeka, ktorý volí závetrie choroby pred rizikom zlyhania na zdravom povetrí života. Choroba je mu akýmsi štítom, ktorý ho bráni pred nárazmi, ktoré by mohli byť zraňujúce, a tak si ju nevedome radšej hýčka, než aby sa jej vzdal. To sú ľudia, ktorí sa chcú liečiť, ale nie vyliečiť. Súčasná vedecká medicína mu v tom paradoxne nahráva, pretože na tieto choroby nemá riešenie, a psychosomaticky orientovanú terapeutickú pomoc pacienti odmietajú, pretože predsa "nie sú žiadni blázni". Podkladom väčšiny ťažkostí je neuvedomovaná úzkosť – z možných strát, blamáže, zlyhania a ďalších nepríjemných pocitov. Dalajláma má na to tiež peknú myšlienku: ,, Ak si myslíte, že všetko vo vašom živote je vina niekoho iného, budete veľa trpieť “.
Lenže komu má človek veriť, keď nemohol veriť ani svojim najbližším, o koho sa oprie, kto mu pomôže, kto mu skutočne rozumie, kto ho povzbudí? Je na to sám!
Moderná materialistická medicína hľadá všetky príznaky v tele alebo mozgu. Samozrejme, že verím tomu, že niekto sa s nejakou poruchou mozgu narodí a preto nevie rozprávať alebo koktá neustále, možno má zasiahnuté alebo vážne poškodené rečové centrum. Ale podľa mňa je v pozadí niečo, čo týmto systémom hýbe, a to je naša psychika alebo duša. To ako keby sme o niekom povedali, že je slepý, ale v škole by napríklad zrazu videl, doma alebo pri zoznamovaní sa s niekým by odrazu nevidel. A tak je to aj s koktaním u väčšiny ľudí. Mne napríklad dáva veľkú silu to, že si pamätám na to, že som rozprával normálne, keďže koktám približne od desiatich rokov. A v tom to asi je, že dokedy dokáže človek odolávať náporom vonkajšieho a aj svojho vnútorného sveta, keď nemá poriadnu oporu. A čím ranejší je vek dieťaťa, v ktorom začne koktať, tým je asi menšia šanca, že sa z toho dostane, aj keď dôležitú rolu hrá aj súhra životných okolností. To už asi aj malé dieťa nejako tuší, že do akého prostredia sa to narodilo, a tým nemyslím len rodinu, ale aj spoločnosť, že možno mu nevedome prebehne hlavou celý život, čo má pred sebou, až začne koktať, lebo tuší, čo za peklo a bodrel ho tu čaká.
Český lekár Jan Hnízdil označil duševnú chorobu len za stav prispôsobenia sa človeka danej životnej situácii, že veď čo môže človek robiť, keď je toho zrazu naňho veľa. Popísal to aj jedným prípadom dospelého človeka, ktorý začal mávať odrazu strašné nutkanie na stolicu a to nielen v neprimeraných situáciách. Keď mu ten chlap porozprával, v akých podmienkach žije a ako to má v rodine, tak aj sám Hnízdil priznal, že by sa z toho posral tiež. Jung zasa tvrdil, že človek sa častokrát stáva duševne chorým, keď sa uspokojí s neúplnými a nepresnými odpoveďami na dôležité otázky života.
Niekto zasa hovorí, že koktanie je príznakom vyššieho intelektu. Priznám sa, že teraz som ukončil bakalárske štúdium s vyznamenaním a medailou ako najlepší študent bakalárskeho štúdia na VUT v Brne v obore stavebné inžinierstvo, na čo by nejaký psychológ mohol povedať, že som si kompenzoval len nejaký komplex, čo u mňa viedlo k heroickým výkonom v iných oblastiach, teda v štúdiu, čo je tiež pravda, že som iba študoval, lebo na viac som sa v danom období nezmohol. Proste každá minca má dve strany. A tiež sa na vec môžeme pozrieť aj tak, že nie my sme divní, ale čo ak my žijeme s debilmi, ktorí nás nechápu a je ich, bohužiaľ, drvivá väčšina.
Tiež sa vám môže zdať, že sa často obraciam na Jungovu psychológiu. Samozrejme, že som si čítal aj iných autorov a porovnával, ale proste príde mi to ako najrozumnejšie riešenie, keďže sa zaoberá hlbinnou psychológiou. A tiež je pravda to, že čo autor, to osobitý druh psychológie, Jungovi napríklad vyčítali to, že až moc popiera existenciu Boha a zachádza až príliš do mýtov a legiend, Freud bol údajne príliš zaujatý sexualitou, Fromma kritizovali za prílišnú jednoduchosť, ba až neodbornosť textov, Junga a aj Freuda za to, že nie sú skutoční odborníci na dušu, lebo sami si neprešli analýzou niekoho iného ( čo by vraj v dnešnej dobe každý psychológ mal absolvovať), urobili si iba autoanalýzu, Jungova psychológia sa vraj zasa veľmi neaplikuje v odbornej praxi a niekto zasa tvrdí, že svojimi názormi predstihol dobu na veľa rokov dopredu a zostáva nepochopený, no a sám Jung priznal, že týmito svojimi postupmi si je istý úplným vyliečením asi iba u jednej tretiny pacientov, PRETOŽE RIEŠENIE KAŽDÉHO PROBLÉMU MUSÍ VYVIERAŤ Z OSOBNOSTI SAMEJ, INAK BUDE KAŽDÁ LIEČBA NEÚČINNÁ !!!!! Nejaký český psychológ a psychiater mal zasa takú svoju štatistiku a divil sa, že veľa ľudí, čo sa sklamú a stratia oporu v náboženstve, prechádzajú na Jungovu psychológiu.
Jednoducho hľadajte, skúmajte, porovnávajte a hlavne pýtajte sa sami seba, v niečom sa určite nájdete, ale hlavne konajte a meňte veci, čo sa zmeniť dajú. Napríklad Freud by mohol moje koktanie označiť za strach z otca, prípadne za Oidipovský alebo kastračný komplex, vzhľadom na to, akú som mal výchovu. Niektorí sa zasa domnievajú, že za koktanie môže fixácia libida v orálnej fáze. A mama mi vždy povie, že čo si vymýšľam, že som nikdy nekoktal a nekoktám, že to som iba rýchlo rozprával a náhlil sa s rozprávaním . Tak kde je pravda?
Stále viac sa mi zdá, že koktanie je akoby taká polcesta ku schizofrénii. Ako keby si každý koktavý v sebe stále nosil takú malú ufňukanú osôbku, takého malého ufňukanca, ktorý možno vznikol hlbokým sklamaním sa v ženách, v rodine, v spoločnosti, zľaknutím sa niečoho alebo v niečom inom. Tento ufňukanec je však dosť silný na to, aby sa vzdal úplne a my sme zasa nie sme dosť silní na to, aby sme ho prekonali a vzdali sa ho tiež. A či už to niečo v sebe budeme nazývať ufňukanec alebo nejakým iným odborným názvom (napríklad odštiepená časť našej osobnosti) je vlastne jedno. Proste koktavý človek je stále pri zdravom rozume, uvažovaní a tuší, čo by mal robiť. To ako keby som ja podľahol svojmu vnútornému bludu-môjmu ufňukancovi, a začal by som o sebe tvrdiť, že som asexuálny, že som Boží syn bez žiadnych potrieb, proste trápenie a boj by som nevydržal a zvolil by som únik do schizofrénie a možno by som aj prestal koktať, lebo túto oblasť by som vymazal zo života.
A možno je koktanie obyčajná neuvedomelosť, neprijatie svojej osobnosti v jej úplnej celosti. Jung nazýval neuvedomelosť najväčším hriechom a akt uvedomovania sa nazýval postupným prijatím všetkých častí svojej osobnosti, dobrých aj zlých. Hovorieval, že bez uvedomenia sa nemá ani spoločenský vzťah žiadny význam!!!!! A s odstupom času môžem za seba povedať, že aj keď som už mal krátky vzťah s dievčaťom, bolo to také nijaké.

[adam]

Nezkrátíš mi to do 4 vět, prosím?

[Lado]

snažil som sa to čo najviac zostručniť, už to viac nejde, len si to pekne prečítaj, veď predsa koktavému by sa nemalo napomáhať a zjednodušovať mu život